Prečítajte si o tom v 2.časti môjho seriálu:
Strojové videnie má potenciál v očnej chirurgii
Ako oftalmológa ma najviac zaujíma uplatnenie robotického videnia v očnom lekárstve. To je zatiaľ iba v začiatkoch. Minimálne v blízkej budúcnosti stroje nenahradia prácu odborníkov, no môžu pomôcť vykonávať niektoré zákroky presnejšie, šetrnejšie a rýchlejšie. Príkladom sú nástroje na zvýšenie stability chirurgovej ruky. Akýkoľvek lekársky úkon, súvisiaci s očami, je veľmi jemná práca. Obvyklý tras rúk lekára je do 100 mikrometrov, stroje to zvládnu do 10 mikrometrov. Používajú sa napríklad pri podávaní lieku injekčnou striekačkou. Zabraňujú samovoľným pohybom, spôsobeným stlačením piestu.
Existujú už dokonca roboty, ktoré zvládnu najjednoduchšie operácie ľudského oka. Samozrejme, stále s asistenciou lekára. Prvý človek, ktorý takúto operáciu vykonal, je profesor oftalmológie z Oxfordskej univerzity, Robert MacLaren. Pomocou robota odstránil len stotinu milimetra tenkú sietnicovú membránu. 3D kamery by sa tiež dali využiť napríklad pri vyrezávaní zreničky, a to za pomoci rozpoznávania farieb. Hranica medzi bielkom a farebnou zreničkou by detekovala bod, kde sa bude rezať. Problém ale môže byť v tom, že oko odráža veľa svetla a to robotickému videniu komplikuje prácu.
Dokonalejšie očné protézy
Vedci išli aj za hranicu klasických operácií. Snažia sa o to, aby sme raz pacientom pomocou umelej protézy, teda bionického oka, pomohli zasa normálne vidieť. Bionickým okom sa síce odborníci zaoberajú už desiatky rokov, no stále je veľmi nedokonalé. V súčasnosti sú najefektívnejšie sietnicové implantáty, pri ktorých sa elektrická matica vloží do centra sietnice. Je však takmer isté, že raz nájdeme technológiu, ktorá umožní využitie väčšieho počtu elektród. Tie budú schopné zaistiť ostrejšie a najmä farebné videnie pre pacientov, trpiacich degeneráciou sietnice. Teraz je totiž pacient so súčasným sietnicovým implantátom schopný prečítať tak nanajvýš pár veľkých písmen. Pri výnimočnej snahe možno niekoľko slov.
Môžeme mať raz oči ako kyborgovia?
V súvislosti s očnými protézami mi napadá aj zopár sci-fi scenárov, ktoré sú zatiaľ nerealizovateľné, no raz môžu byť skutočnosťou. Predstavte si napríklad oblek, z vnútra vystlaný malými výbežkami, fungujúcimi na princípe čapíkov v ľudskom oku. Kamera by snímala obraz a vysielala informácie o okolí do čapíkov. Impulzy by slepý pacient cítil na strane, kde stojí prekážka a dokázal by sa jej vyhnúť. Vedel by sa tak orientovať v priestore.
Prečo sa bojíme očí bez života?
Robotické oči sú jedným z najväčších strašiakov ľudstva. Prečo je to tak? Možno ste niekedy videli staré fotografie vyobliekanej rodiny, no všetci na nej vyzerali tak trochu „neprítomne“. Je to tým, že boli mŕtvi. Takýmto spôsobom sa kedysi zvečňovali zosnulí príbuzní. No akokoľvek živé spomienky by sme si na nich takto chceli uchovať, spomínané fotografie nám pripadajú neprirodzené a odpudivé. Je to tým, že práve oči zohrávajú významnú úlohu v interpretácii emócií alebo, ako v tomto prípade, pri určovaní, či je niečo živé. Evolučne v sebe totiž máme zakódovaný inštinkt vyhýbať sa smrti. Keď vidíme niečo, čo očividne nie je živé, no má to ľudské črty, náš mozog inštinktívne vyšle signál, aby sme sa od toho radšej držali čo najďalej.
Druhý scenár ide ešte o niečo ďalej. Z ľudí by v podstate vytvoril kyborgov, hybrid človeka a počítača. Fungoval by však iba u pacientov, ktorí majú poškodený zrakový orgán, no nervy, vedúce informáciu do mozgu, sú stále funkčné. Čisto teoreticky by sa tieto živé nervy mohli dať napojiť na robotickú 3D kameru, teda na umelé oko. To by tak dokázalo vysielať signály do mozgu, ktorý by sa ich naučil interpretovať rovnako, ako to robil s informáciami zo skutočného oka.
Keby sme dokázali zdokonaliť neurónové siete tak, že by boli na úrovni ľudského mozgu, mohli by sme dokonca uvažovať aj o vytvorení umelých neurónov. Tak by sme dokázali vrátiť zrak všetkým pacientom. Tu už ale prichádza na rad etická otázka, ktorá trápi mnohých futurológov, no aj bežných ľudí. Keď vytvoríme umelé neurónové siete, ktoré by dokázali povýšiť robota na našu inteligenčnú úroveň a spojili by sme s ním svoje vedomie, boli by sme ešte ľudia alebo by sa z nás stali stroje?
Navyše, ak by sme dokázali „vyrobiť“ umelý mozog, potom by stroje dokázali porozumieť svetu. Boli by si vedomé vlastnej existencie a dokázali by cítiť. Mohli by od nás byť na nerozoznanie. To je už však otázka ďalekej budúcnosti. Teraz môžeme len dúfať, že dokážeme robotické technológie zdokonaliť tak, aby nám mohli slúžiť a pomáhať, no nie až natoľko, aby sme slúžili my im. Ja to však vidím optimisticky a dúfam, že príde čas, kedy budú stroje pomáhať ľuďom opäť vidieť. Potenciál robotiky v medicíne a oftalmológii je veľký a ja sa už teraz teším, kam nás budúcnosť zavedie.
