Následkom ochorenia bol hospitalizovaný v Univerzitnej nemocnici Emory v Atlante. Po čase sa tím lekárov domnieval, že chorobu u svojho kolegu porazili, nebola to však celkom pravda. Doktor Crozier opustil nemocnicu v dobe, kedy sa okrem malej infekcie v ľavom oku zdalo byť všetko v poriadku. Pre pokoj v duši sa predsa len rozhodol podstúpiť ešte jedno vyšetrenie, no zistilo sa, že jeho slzy ani povrch oka vírusom napadnuté neboli, a tak sa žiadne riziko nákazy alebo prenosu ochorenia nepredpokladalo.
Zdravotný stav sa náhle zhoršil
Netrvalo dlho a doktor Crozier začal pociťovať problémy s očami. Jeho lekári nadobudli opäť podozrenie, že by mohlo ísť o Ebolu, ktorej príznakom mohlo byť oslabenie imunitného systému. Tým pádom sa lekár stal zraniteľným aj voči iným vírusom. V dôsledku toho sa oftalmológ Steven Yeh rozhodol doktorovi Crozierovi prepichnúť oko tenkou ihlou a vytiahnuť z prednej očnej komory niekoľko kvapiek tekutiny. Tie následne poslal do laboratória, odkiaľ prišiel šokujúci výsledok – oko skutočne napadla Ebola.
Prečo chorobu neodhalili včas?
Racionálnym vysvetlením, prečo mohol vírus Ebola v oku pretrvávať je, že vnútro oka býva zväčša menej chránené imunitným systémom. Vďaka tomu je aj menšia pravdepodobnosť zápalu, ktorý by mohol poškodiť zrak. Bunky v cievach sa zhusťujú a zabraňujú vstupu iných buniek a molekúl, ktoré potláčajú imunitný systém. Táto ochrana (imunitné privilégium) môže však niekedy vnútro oka premeniť na útočisko vírusov, kde sa môžu nekontrolovane množiť. Imunitným privilégiom sú taktiež chránené napríklad semenníky, čo je dôvodom, prečo môže Ebola v spermiách pretrvávať až niekoľko mesiacov.
Prišli aj ďalšie ťažkosti
Doktor Crozier začal okrem očných problémov postupne pociťovať aj bolesti kĺbov a svalov, obrovskú vyčerpanosť a stratu sluchu. Podobné symptómy boli už skôr identifikované lekármi v západnej Afrike. Tu sa totiž, po viac ako roku od zistenia epidémie, doktori stále učia o priebehu ochorenia a jeho pretrvávajúcich účinkoch na tých, ktorí prežili.
U niektorých ľudí, ktorí v západnej Afrike chorobu prekonali, bola diagnostikovaná uveitída (nebezpečný zápal vo vnútri oka). Tá bola predpokladom aj u doktora Croziera. Podľa lekárskeho riaditeľa z nemocnice ELWA v Monrovii, Johna Fankhausera, boli najčastejšími problémami chronická bolesť hlavy a očné problémy. Tieto údaje potvrdili aj stovky pacientov, ktorí Ebolu prežili a navštevovali špeciálnu kliniku. Približne 40 percent z nich malo bolesti očí, rozmazané videnie a slepé miesta vo vizuálnom poli. U časti pacientov bolesti kĺbov a svalov dokonca obmedzovali chôdzu.
Podobné príznaky boli zaznamenané aj v Sierra Leone – pacientov trápili bolesti tela, kĺbov, chronické bolesti hlavy, pričom niektoré ženy prestali mať na viacero mesiacov menštruáciu. Okrem toho sa lekári stretli aj so stratou sluchu, ktorej následkom mohol byť zápal mozgu alebo veľmi nízky tlak.
Začal boj o záchranu oka
Po ďalších ťažkostiach a zhoršujúcich sa príznakoch doktora Croziera sa začali lekári postupne obávať aj o druhé oko. Doposiaľ totiž nebol známy žiadny antivírusový liek, ktorý by fungoval alebo by bol prioritne určený na liečbu Eboly v oku. Choroba sa tak ľahko mohla rozšíriť z jedného oka na druhé. Navyše lekársky tím stále presne nevedel, čo oko doktora poškodilo – či vírus, zápal alebo oboje.
(Oko lekára. Fotografia vpravo ukazuje oko infikované vírusom Ebola. (Emory Eye Center)
Lekár skúšal užívať aj vysoké dávky steroidov, ktoré mu spôsobovali výkyvy nálad, obrovský hlad, priberanie, vysoký krvný tlak či nespavosť. Lekár sa pomaly dostal do situácie, kedy všetko, čo videl, bol pohyb prstov svojho kolegu. Tlak vo vnútri oka, ktorý bol najskôr nebezpečne vysoký, začal klesať a oko bolo na dotyk mäkšie. Zdalo sa, že už nič nepomáha.
Keď už niet čo stratiť
Iba 10 dní po tom, ako sa objavili prvé symptómy, prišlo nepríjemné prekvapenie. V jedno ráno sa doktor pozrel do zrkadla a všimol si, že jeho ľavé oko zmenilo farbu – svetlomodrá dúhovka bola odrazu výrazne zelená. Podobné vírusové ochorenia dokážu málokedy spôsobiť zmenu farby oka. Ak sa však tento fenomén náhodou prejaví, následky zvyčajne bývajú trvalé.
Poslednou nádejou na prežitie kolegu zostal špecialista na infekčné ochorenia, doktor Jay Varkey, ktorý získal povolenie k použitiu špeciálneho antivírusového lieku. Lekári už nemali čo stratiť. Po zhodnotení stavu dostal doktor Crozier aj steroidovú injekciu, ktorá mala po vpichnutí nad očnú buľvu pomaly do oka uvoľňovať protizápalový liek.
Najskôr sa zdalo, že táto metóda zostane bez účinku. O týždeň neskôr však doktor Crozier zistil, že ak pokrúti hlavou zo strany na stranu, v tme uvidí malé dierky, cez ktoré dokáže vidieť svojho brata. Následne sa mu zrak už iba zlepšoval. V priebehu niekoľkých mesiacov sa dokonca úplne vrátil a napadnuté oko prekvapivo nadobudlo svoju pôvodnú farbu.
Podľa slov spomínaného špecialistu na infekcie bol hlavným záchrancom oka imunitný systém, ktorý vo vysokej miere podporila aj liečba. Doktor Crozier verí, že jeho prípad môže rovnako postihnutým ľuďom pomôcť slepote predchádzať. Spolu s kolegami z nemocnice Emory tak odišli do Libérie, kde teraz skúmajú oči pacientov uzdravených z eboly.