Oko si môžeme predstaviť ako fotoaparát, do ktorého vstupuje svetlo. To dopadá na sietnicu, teda tenkú membránu, tvorenú obrovským množstvom na svetlo citlivých zrakových buniek. Jedenásť vrstiev buniek obsahuje približne 7 miliónov čapíkov reagujúcich na farebné svetlo a asi 130 miliónov tyčiniek vnímajúcich čiernobiele svetlo. Po zachytení svetla sa vytvára na sietnici zmenšenina videného obrazu, ktorá sa prostredníctvom elektrických signálov dostáva do mozgu.
V prípade, ak dochádza k poškodeniu sietnice v oblasti makuly, najčastejšie následkom veku (VPDM) alebo chronických chorôb (napr. diabetes), strácame schopnosť vidieť. Takéto poškodenie môže viesť až k slepote. Len v súvislosti s vekom podmienenou degeneráciou makuly, teda miesta na sietnici s najostrejším videním, ide celosvetovo o státisíce nových prípadov ročne, pričom až 56 % chorôb pripadá na ľudí starších ako 65 rokov.
Nahradiť poškodenú sietnicu bola doteraz nemožná úloha
Neprekvapuje preto, že cieľom vedcov je vyvinúť implantát, ktorý dokáže vysielať vizuálne signály do mozgu a nahradiť tak funkciu poškodenej sietnice. Doterajšie technologické riešenia fungovali najmä na báze kremíkového čipu. Tie majú značné limity, či už v dôsledku veľkosti, využívania pevných častí, alebo kvôli potrebe externých zdrojov energie. Významný technologický prielom vo vývoji protetickej sietnice s potenciálom liečiť mnoho očných ochorení nastal až nedávno.
Revolučné zariadenie na báze nanotechnológie
Medzinárodný tím vedený univerzitou v Tel Avive vytvoril úplne nový koncept „umelej sietnice“, ktorý už prebehol aj testovaním na sietnici živočíšneho pôvodu. Na rozdiel od riešení v minulosti ide o kompaktnú sietnicu, ktorá pri snímaní svetla nepoužíva káble ani kovy. Významným rozdielom je schopnosť vyššieho priestorového rozlíšenia, s čím mali staršie konštrukcie značný problém.
Nová technológia je odolnejšia, flexibilnejšia a výkonnejšia pri stimulácii neurónov. Jej základom je bezdrôtový, na svetlo citlivý film, vytvorený z kombinácie polovodičových nanotyčiniek a uhlíkových nanotrubíc. Okrem toho, že dokáže účinne simulovať funkcie sietnice, má aj ďalšiu výnimočnú vlastnosť – schopnosť dobre sa naviazať na biologické tkanivo a nahradiť tak poškodenú sietnicu. Doterajšie výskumy pritom preukázali, že umelá sietnica je schopná v rámci odozvy na svetlo podnecovať aktivitu neurónov.
Aj keď sú vedci ešte ďaleko od vyvinutia komplexnej náhrady za zničenú sietnicu, nová technológia predstavuje v istom zmysle revolúciu. V porovnaní s doterajšími zariadeniami napríklad nevyžaduje externý prívod energie a neuróny dokáže efektívne stimulovať svetlom bezdrôtovo. Ak úspešne prebehnú aj klinické testy, môžu sa tešiť najmä pacienti s vekom podmienenou degeneráciou makuly, pretože liečba tohto ochorenia bude oveľa kvalitnejšia.