Počas kariéry oftalmológa som sa stretol s rôznymi zaujímavými prípadmi. Raz som musel človeka operovať v polosede, pretože mu zdravotné problémy nedovoľovali ležať. Keď za mnou teda prišiel pacient, ktorý okrem toho, že zle videl tiež nepočul ani nerozprával, nemal som obavy. Hluchých a hluchonemých ľudí som už predtým operoval. Napriek tomu bol tento prípad jedinečný. Zapôsobil na mňa do takej miery, že som sa vám o ňom rozhodol porozprávať.
S pacientom som počas zákroku komunikoval cez tlmočníčku
Pacient ku nám na kliniku prišiel so sivým zákalom. Operovať som mu mal ľavé oko. Videl naň iba na 40 %. Samotný zákrok je však iba jednou časťou problematického procesu, ktorým si hluchonemý človek musí pred operáciou prejsť. S takto hendikepovanou osobou je každá konzultácia náročná a s týmto pacientom bola ešte o niečo náročnejšia.
Mladí hluchonemí ľudia dnes totiž majú veľa možností osvojiť si rôzne triky, ktoré im uľahčia život, ako napríklad odčítanie z pier. Môj pacient je však človek v pokročilejšom veku a túto zručnosť ovláda iba čiastočne. Navyše, kvôli zníženej zrakovej ostrosti na pery ani dobre nevidí. U hluchonemých ľudí sa často stáva, že text síce prečítať vedia, no horšie je to s porozumením. To je pre nás niečo tak abstraktné, že si to ani nevieme poriadne predstaviť. O to bol celý proces zložitejší. S pacientom sme totiž komunikovali cez tretiu osobu, jeho tlmočníčku. (Služby tlmočníčky môže využiť každý hluchý či hluchonemý pacient.)
Náročné predoperačné konzultácie
Na začiatku pacienta čakalo predoperačné vyšetrenie. Keďže sa väčšina meraní robí pomocou automatických prístrojov, všetky potrebné hodnoty a výsledky sme bez problémov získali.
O pár dní však nasledovala tá zložitejšia časť – konzultácia o výsledkoch vyšetrenia a ďalšom postupe. S pacientom sa zhováral prípravný tím, ktorý pozostával z pracovníkov UVEA Mediklinik a z tlmočníčky. Detailne mu vysvetlili, čo zistili merania pri vyšetrení a aký je jeho zdravotný stav. Objasnili mu, že má sivý zákal a povedali mu, ako sa bude pripravovať na zákrok. Štandardne takéto stretnutie trvá tak 10, maximálne 15 minút. S týmto pacientom konzultácia zabrala približne pol hodinu. Tím mojich kolegov mu každú informáciu zopakoval niekoľkokrát, aby si mohli byť istí, že všetkému rozumie.
Tak, ako v hovorenej, aj v posunkovej reči totiž existujú rôzne dialekty. Niektorí hluchonemí ľudia ovládajú aj komplikované súvetia, iní sa vedia dorozumievať iba v jednoduchých vetách. Môj pacient bol práve ten druhý prípad. Sťažovalo sa tak vysvetľovanie komplikovanejších medicínskych informácií.
Minúty pred zákrokom
Pred zákrokom som si začal naplno uvedomovať pocity pacienta. Čím dlhšie sme spolu komunikovali, tým viac som si všímal jeho emócie. Uvedomil som si, že to, čo je pre iných ľudí už dnes pomerne bežnou operáciou, je preňho omnoho viac. Celý život nerozpráva, nepočuje, a teraz má niekto v rukách aj jeho zrak. Preto ma tiež prekvapilo, aký bol celý čas pokojný a vyrovnaný.
Vnímať jeho mimiku, zvuky, ktorými sa snažil vyjadriť emócie a občasné vydanie slabiky alebo slova na znak súhlasu či pochopenia bolo pre mňa silným zážitkom, na ktorý len tak nezabudnem. Lekár si s každým svojim pacientom vytvorí špecifický vzťah, založený na vzájomnej dôvere, no v tomto prípade ju zraniteľnosť pacienta ešte posilnila.
Príprava na operáciu zo strany tímu bola štandardná. S takýmito zákrokmi máme skúsenosti. Jediný rozdiel bol v tom, že sme tím posilnili o jednu medicínsku pracovníčku a prítomná bola, samozrejme, aj pacientova tlmočníčka. S pacientom sme si ešte niekoľkokrát prešli postup a čo bolo najdôležitejšie, dohodli sme si signál pre prípad núdze.
Detská radosť z úspešného výsledku
Keď som začal operovať, predstavil som si situáciu, v ktorej sa pacient práve nachádzal. Ležíte na operačnom stole, obklopený chirurgami. Nič nevidíte, nepočujete, nedokážete sa ozvať a netušíte, či všetko prebieha tak, ako má alebo sa vyskytli komplikácie. Je to dvadsať minút, počas ktorých ste úplne bezmocný.
O to emotívnejšie bolo pre mňa a môj tím, akú bezhraničnú dôveru do nás pacient vložil. Museli sme obdivovať jeho silu a odvahu. Keď sme mu po zákroku odkryli tvár a oznámili mu, že všetko dobre dopadlo, na chvíľu sme videli až detskú radosť v jeho očiach. Dostal od nás posledné pooperačné inštrukcie a pustili sme ho domov. Keď nasledujúci deň prišiel na kontrolu, ukázalo sa, že vidí o 40 % lepšie.
Táto skúsenosť mi opäť pripomenula, že každý človek, ktorý k nám na kliniku príde, je viac, ako iba pacientom. Je našou zodpovednosťou. Vkladá do mňa a do tímu mojich spolupracovníkov dôveru, ktorú, dúfam, nikdy nesklameme.