Je teda svet iba čiernobiely?

Farby sú jednou z prvých vecí, ktoré sa naučíme rozpoznávať ako deti. Evokujú v nás spomienky a vzbudzujú rôzne emócie. Krásny letný deň si spájame s modrou oblohou a zelenou trávou, zimnú idylku s bielym, trblietavým snehom. Všetko v našom živote má svoje farby. Ako je teda možné, že neexistujú?

Farby sú v skutočnosti svetlo. To môže mať rôzne vlnové dĺžky, čo ovplyvňuje to, ako sa odráža od predmetov. Podľa tohto odrazu si náš mozog interpretuje svetlo s rôznou vlnovou dĺžkou ako jednotlivé odtiene. V skutočnosti ide o kombinácie troch základných farebných svetelných lúčov – červených, modrých a zelených. Ich kombináciou v rôznom pomere vznikajú ďalšie odtiene.

Sýtosť farby závisí od množstva bieleho svetla, ktoré predmet odráža. Menej odrazeného bieleho svetla rovná sa sýtejšie farby. Čím viac odrazeného bieleho svetla, tým sa sýtosť vytráca, predmet je svetlejší, až kým neprejde do bielej.

To, ako jasný sa nám objekt javí, určuje intenzita svetelného zdroja alebo naopak jeho absorbčná schopnosť. Čím viac svetla predmet odrazí, tým je predmet jasnejší, čím viac ho pohltí, tým sa nám zdá tmavší.

Čo sa deje v oku?

Ľudské oko dokáže vidieť spektrum farieb, ktoré sa pohybuje medzi ultrafialovým a infračerveným svetlom. Vidíme okolo 10 miliónov rôznych farieb. Čo sa teda deje v oku?

Predstavte si, že sa pozeráte na banán. Jeho povrch časť svetla pohltí, časť sa od neho odrazí. Odrazené svetlo vstupuje do oka cez rohovku a ohýba sa smerom k zrenici. Tá reguluje množstvo lúčov, ktoré sa následne dostanú na šošovku. Odtiaľ svetlo smeruje k sietnici, teda k vrstve nervových buniek na zadnej strane oka.

Sietnica obsahuje dva druhy svetlocitlivých nervových buniek, teda fotoreceptorov – tyčinky (okolo 110 miliónov) a čapíky (približne 6 miliónov). Tyčinky sa aktivujú, keď sme v prítmí, čapíky naopak vo svetlejších podmienkach. Každá z dvoch buniek totiž reaguje rozdielne na základné tri druhy farebných lúčov.

Počas dňa svetlo, odrazené z banánu, aktivuje čapíky, citlivé na červenú a zelenú farbu. Tie pošlú signál skrz optický nerv do vizuálneho nášho mozgu. Ten spracuje informáciu o množstve aktivovaných čapíkov a intenzitu vyslaného signálu, ktoré následne rozpozná ako konkrétnu farbu. V prípade banánu ako žltú.

Ak by sme sa však na banán pozerali v prítmí, odrazené svetlo by zasa stimulovalo očné tyčinky. Normálne by sme v tomto prípade mali vidieť iba odtiene sivej. No naše vnímanie farieb ovplyvňujú tiež iné, menej hmatateľné faktory, ako skúsenosti z minulosti. Tento fenomén sa nazýva farebná konštantnosť (color constancy). Napriek tomu, že objekt v tme odráža úplne iné farebné spektrum ako na svetle a mali by sme ho teda vidieť v odlišných farbách, náš mozog si „zvykol“ na to, že banán je žltý. Vo väčšine prípadov ho teda aj v rôznych podmienkach vidí viac-menej rovnako.

Je žltá na jeseň iná, ako žltá v lete?

Aj keď napríklad farbu banánu vidíme pri rôznej intenzite svetla jednotne, existujú prípady, kedy nás naša skúsenosť oklame. Zdalo sa vám niekedy, že svet je v lete farebnejší a optimistickejší? To preto, že pre náš mozog to tak je.

Dá sa teda povedať, že sezónne farby nie sú len výmyslom módneho priemyslu.  Napríklad žltá pre nás skutočne vyzerá inak v lete a inak na jeseň. V lete sa nám môže javiť viac do zelena, pričom počas chladnejších mesiacov v nej vnímame viac červených odtieňov. Je to tak preto, že v lete vzniká viac zeleného svetla. Keď nás obklopujú zelené stromy a žiarivo zelená tráva, náš mozog vníma aj žltú farbu tak trochu ako zelenú.

Smútok berie svetu farby

Okrem ročného obdobia ovplyvňujú vnímanie farieb aj naše emócie. Poznáte anglickú frázu „I feel blue?“ V prenesenom význame tak chce človek povedať, že je mu smutno, ale použitie slova blue – modrá, má väčší zmysel, ako by sa zdalo.

Výskum v meste Rochester (americký štát New York) ukázal, že naše pocity majú skutočne silný vplyv na to, akú farbu má svet okolo nás. Do výskumu sa zapojili dve skupiny ľudí. Jedna z nich sledovala smutnú scénu z filmu Leví kráľ, pričom druhá nevidela nijaký film a ostala v dobrej nálade. Obe skupiny následne identifikovali farby rôznych predmetov mierne inak. „Smutná“ skupina mala problém odlíšiť niektoré odtiene.

Farboslepí ľudia nevidia čiernobielo

S farbami sa spája aj jedna z najznámejších porúch videnia. Keď jeden alebo viacero druhov čapíkov v ľudskom oku chýba alebo nefunguje tak, ako má, vzniká farbosleposť, odborne daltonizmus. Svetlocitlivé bunky pri ňom nie sú schopné rozoznávať modré, červené a žlté svetlo v plnej intenzite.

Ľudia si často myslia, že každý farboslepý človek vidí čiernobielo. Takých prípadov je v skutočnosti veľmi málo. Farboslepí ľudia majú najčastejšie problém rozlíšiť červenú a zelenú, obe farby vidia v odtieni žltozelenej. No existujú aj prípady, kedy človek nerozoznáva žltú a modrú.

Zaujímavé je, že muži sú farboslepí častejšie, ako ženy. Podľa štatistík je farboslepých mužov na svete okolo 8 %, čo je asi jeden z dvanástich, pričom v prípade žien sa táto porucha objavuje približne u jednej z dvesto.

Existuje tiež druhý extrém – ľudia, ktorí sú schopní vnímať farby aj inak, ako očami. Napríklad pomocou čísel alebo zvukov, pri ktorých sa im pred očami premietajú rôzne odtiene. Hovorí sa tomu synestézia.

Dvojfarebné šaty a trik so šachovnicou

Je dokázané, že ani farba jedného predmetu sa nemusí zdať každému rovnaká. Možno si spomínate na fotku šiat, ktorá pred pár rokmi obletela internet. Niektorí ľudia ich videli bielo-zlaté, iní modro-čierne. Prekvapivo, ani jedna skupina sa nemýlila. 

Ide o očný klam. Okolie šiat je veľmi jasné, zatiaľ, čo šaty zahaľoval tieň. Keď sa za takýchto podmienok mozog snaží vyhodnotiť, akú farbu vlastne vidí, zmätie ho to. Niektorí ľudia si preto odrazené svetlo môžu interpretovať ako žlté, čo šaty robí modro-čiernymi, iní ako modré. Vtedy sa šaty javia ako zlato-biele.

Ďalším príkladom, ako nás môžu oči klamať, je Adelsonova ilúzia tieňa na šachovnici, kde sú označené dve kocky rovnakej farby.

Jedna je na svetle, druhá v tieni, a majú úplne rovnaký  odtieň sivej. Náš mozog ich však takto nevníma. V tomto prípade nás klame najmä naša pamäť. Tá má zafixované, že na šachovnici sa strieda bledšia a tmavšia farba vždy podľa jednotného vzoru. Ak dáme na miesto, kde mala byť po správnosti bledá kocka tmavú kocku, mozog si ju môže interpretovať ako bielu.

Ešte stále veríte svojim očiam?